Jan Bárta: Pitch + Benjamin Jarrett: Spring Cleaning

26.10.2018 Záhrada - Centrum nezávislej kultúry, Banská Bystrica

Jan Bárta: Pitch

Kultivácia koncentrácie, našej výbavy usporadúvať vnemy nech už prichádzajú odkiaľkoľvek, je jeden z najväčších kumštov. Súčasnosť vystavuje naše životy nepretržitou spŕškou materiálu na spracovanie a problematiku hraníc tela i mysle často artikuluje viac a viac ľudí. Budeme skúšať čo všetko do seba napcháme? Čím poriadne premasírujeme svoje limity. Alebo sa budeme kĺzať po povrchu a všetkému sa vyhneme? V nekonečne blaženej otupenosti (...)

 

Ako by som prepočul to, čo som videl a nevšimol si to, čo stojí priamo predo mnou a hlasno na mňa prehovára. Mohlo to zájsť tak ďaleko? Aké pozoruhodné. Už by sa to nemalo stávať, mohol by som prísť o prítomnosť a smer svojho pôvodného zámeru – nestratiť sa! Mal by som radšej spozornieť a snažiť sa byť všetkými zmyslami natoľko vnímavý, pozorný ku všetkému čo sa objaví, až konečne zbadám, že mi niekto dávno venuje svoju pozornosť. Čo presne púta našu pozornosť? Nakoľko sa musím sústrediť, aby som vnímal určitý objekt či dej? Platí zaužívaná rovnica, že moju primárnu pozornosť púta predovšetkým nápadnosť, neočakávanosť a originalita? Inšpirujem sa najmä tým, že človek je čím ďalej tým viac nútený k rozširovaniu svojho vnímania. Zvyšuje intenzitu podnetov, ktoré musí vnímať naraz a často vo veľmi krátkom časovom úseku. Čím viac sa však snaží o jednoznačné a zreteľné uchopenie viacero podnetov súčasne, tým menej sa na ne sústredí. Dochádza k presýteniu a následne k zníženiu rozpoznávacích schopností. Sústredí sa viac na krátke povrchné prežitky, ktoré zaručia okamžitú a jednoduchšiu spätnú reakciu”. Jan Bárta

Idea / Hrá: Jan Bárta
Svetlo / Zvuk / Dramaturgická spolupráca: Tomáš Morávek
Dramaturgia: Tereza Vohryzková
Poďakovanie: Markéta Jáchymová, Zuzana Kropáčová, Erikk Mckenzie
Vzniklo za podpory MHMP a MeetFactory

 

Benjamin Jarrett: Spring Cleaning

Kým nás chcú mať, ale kým sme? Čo sa má, ale po čom túžime? Čomu sa učíme, ale čo naozaj vieme? Identita nie je samozrejmosť. Identita je proces. A ak je to nevyhnutné, k normám musíme pristúpiť kriticky. Najmä ak si všimneme bordel, ktorý treba prehodnotiť, upratať (...) ​​​​​​​

 

Benjamin v tomto sóle používa svoje telo ako plátno, ktorým projektuje jeho vlastné staré a nové strachy či fantázie. Ide o snahu zmierovať sa s oným prestrašeným adolescentným chlapcom, ktorý bol príliš bojazlivý zverejňovať svoje túžby. Nechce sa správať ako žena, nechce ňou byť, chce sa očistiť, oslobodiť od predpotopnej idey, že sa musí správať ako muž.

Vedel som, že v tomto diele budem poukazovať na svoje dlho potlačované sexuálno-spoločenské úzkosti, ktoré ma zväzovali počas môjho osobného dozrievania. Avšak nezačal som týmito témami. Jednoducho som skúšal staré nápady, len aby som zistil, či sa oplatí držať sa ich alebo sú naopak na zahodenie. Odtiaľ ten titul.” Benjamin Jarrett

Účinkuje: Benjamin Jarrett

 

 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia - hlavný partner projektu O umení tela 2018 Nebojme sa tanca!“.

Foto: Eva Rácová

arrow leftarrow right